Jazdíme po východnom Slovensku a všade vidím to isté – strach. Začalo to strachom sa stretnúť, strach dať podpis za kandidáta vo voľbách – pretože predsa tie podpisy na kandidátku niekto kontroluje. Strach niečo povedať, strach prísť o aj tak nezaplatenú prácu.
Pani vedie klub dôchodcov. Niekto jej dal odporúčanie na mňa a ja som sa s ňou s radosťou v jej meste stretol. Bola nadšená a chcela spolupracovať. Dohodli sme sa a ja som po čase príprav zavolal.
„No veľa sa zmenilo,“ počul som v telefóne… „videli nás spolu, dostalo sa to primátorovi a my organizujeme športový deň, tak nám vysvetlili, že nič od mesta nedostaneme…ak“
Upokojil som milú pani, denne sa s týmto stretávame, s „ich demokraciou“. Ale na prvom stretnutí spomínala ďalších, s kým by sa dalo stretnúť, čo okamžite zamietla.
„Už neviem komu veriť….“
Uzavretý kruh.
Kluby penzistov, hasiči, športovci sa držia tých 50 € – 150€, ktoré dostanú raz za rok na podporu svojho klubu, guláša. Štátny úradníci sa boja, že ak sa zmení vrchnosť tak prídu o prácu, lebo sú si vedomí, že sú nad počet a na úradoch je prezamestnanosť.
Rómovia sú ešte lacnejší.
A čo to má s opicou z nadpisu?
Opice chytajú tak, že na mieste kde sa schádzajú, zakopú kokosy s malým otvorom, tak aby do vnútra vkĺzla ruka opice. Následne do orecha vložia niečo na čom si opice najradšej pochutnávajú, môže to byť ryža, alebo bobule.
Len čo sú kokosy pripravené a ľudia odídu, opice sa zo zvedavosti začnú zbiehať. Okamžite vyňuchajú skryté dobrôtky v zakopaných kokosoch. Strkajú ruky do malých otvorov a naberú si do hrstí, koľko len môžu.
Veľkosť otvoru v orechu je však zákerne premyslená. Prázdna ruka ním prejde, ale plná nie, a opice ťahajú a ťahajú…
Namáhajú sa zo všetkých síl, ale ani na chvíľu im nenapadne otvoriť ruku a vypustiť to, čo držia v hrsti. Na to čakajú skrytí lovci. Vrhnú sa na opice a ľahko ich pochytajú.
Robíme to isté. Dáme sa kúpiť rožkom…pardon, tu skôr kokosom.
Často strávime celý život so zovretou päsťou, kde držíme niečo, čo nám niekto podhodil a nemôžeme uvoľniť takú lákavú úroveň pohodlia, ktorú máme. Zostáva nám len určiť kto je lovec – štát? Lídri parlamentných strán?
Volíme neustále dookola majiteľov kokosa a bojíme sa pustiť toho odpadu, čo nám tam vložia. Nedokážeme sa ho pustiť, napriek tomu, že už nás všetci opustili, priatelia, susedia, dokonca naše deti sú dávno preč , v krajinách kde toto nie je. Už sa sem možno nikdy nevrátia…. a my stále držíme ruku v kokose.
Aj preto som sa rozhodol byť nestraník a voliť budem výhradne nestraníkov – ľudí ktorých poznám, že svoju morálku nepredajú za pohodlný život majiteľov kokosu….