Pavol Gašper

Je rozdiel cestovať s plecniakom niekam pod širák, ako cestovať s deťmi na rodinnú dovolenku. Kto deti máme, vieme o čom hovoríme. A keď máte detí šesť?

Takže vybrali sme sa ako každý rok s celou rodinou (šiestimi deťmi) za zážitkami – tentoraz do Chorvátska a nakoniec sme boli zážitkom my sami. Ako sme to už roky mali natrénované, každý z teamu si nachystal veci na kôpku podľa tabuľkového zoznamu, ktorý z dovolenky na dovolenku aktualizujeme. Skontrolovali sme kôpky šiestich detí, každého sme zbalili do osobitnej tašky, naložili všetko do mikrobusu, pridali plutvy, nafukovačky, karimatky, okuliare, …Kufor na aute sme zabuchli tak, že kopu v kufri pridržiavali deti zo zadného sedadla.

Prefrčali sme Slovensko aj Maďarsko a v pomaly sa posúvajúcom rade vozidiel na chorvátskych hraniciach sme s napätím čakali, čo bude. Tesne pred nami totiž colník odstavil podobný mikrobus bokom a posádka musela vyložiť všetky veci. Len sme sa modlili, aby nás „nepreclili“ tak, ako tých pred nami.

Nakoniec sme prišli na rad. Colník otvoril kufor na zem sa vysypali všetky tie plutvy, nafukovačky, karimatky, okuliare, … a my sme stŕpli. Vyzeralo to ako obchod s plážovými potrebami. Prísne sa ma pýtal, čo to má znamenať a kým som stačil odpovedať zbierajúc vytrvalo sa rozsypávajúce veci z kufra, kontroloval osem pasov:

Gašper, Gašperová, Gašperová, Gašper… čím dlhšie čítal, tým väčšie oči vyvaľoval. Raz na pasy, raz na mňa. Potom sa ma opýtal:

„To sve tvoje?“

Prikývol som. Oveľa priateľskejšie povedal:

„Hm, tak ty si dobrý chlap!“

Odpovedal som, že nie ja a ukázal som na manželku:

„To je dobrá žena!“

Colník mi podal pasy, zabuchol kufor a za pár minút sme boli preč z hraníc.

Užívali sme si dovolenku. Každé ráno sme prišli úzkym chodníkom na pláž. Nenápadne, kľudne, slušne, aby sme nikoho neobťažovali. Prvý ja, so mnou manželka za nami šesť detí v rade s potrebami na hlavách a pod pazuchou. Rozložili sme sa a radovali zo slnka a mora. Pred obedom sme obráteným postupom odišli a po sieste sa procedúra opakovala.

Zrazu najmladší syn vykríkol z vody:

„Oci, oci, je tu ježko! A je ich tu jak nasr(píp).“

Vybehol som k nemu, aby som ho ukľudnil, ale hlavne umlčal a poučil o slušnom vyjadrovaní sa. Veď v Chorvátsku naše „základné“ slová rozumejú. Útechou mi bolo, že domácich tam bolo málo – boli sme na pláži pred hotelom s prevažne nemeckou klientelou. Vyvalím sa na pláž spokojný, že trapas je vyžehlený, keď tu ku mne zamieri elegantný pán a zahovoril slovenčinou poznačenou niekoľkými desaťročiami strávenými v Nemecku.

„Čo som komu urobil???“ pomyslel som si v prvý moment.

„Dobry den. Vy ste zo Slovenska? Sledujem Vás už niekolko dny. Všeci z hotela si o vás rozprávajú.“

Bol nám potom príjemnou spoločnosťou do konca dovolenky.

Pred odchodom nám ujo Badurina, u ktorého sme bývali, dal na rozlúčku list. Prečítali sme si ho až cestou domov:

„…Ľudia si rozprávali, čo je to za rodina, ktorá sa každý večer vyberie so šiestimi deťmi von a slušne sa prejdú po dedine. A ja som im hrdo povedal. Tí bývajú u nás…“

„Mechúrik, košťúrik, úbohá sirota, vybral sa …,“ hojdalo sa auto v rytme spevu pri návrate z cesty, na ktorej zážitok mali tí, čo sa s nami stretli.