Pavol Gašper

Prišiel za mnou človek a bedákal:

  „Dostanem dôchodok len 350 eur mesačne a žijem v jednej domácnosti s dcérou, ktorá dostane výplatu v čistom 400 eur na mesiac. Ako sa dá z toho vyžiť?“

   Pozrel som sa naňho a spýtal som sa:

   „Pane, je mám manželku a šesť detí. Je nás osem ľudí, štyrikrát viac, než vy s dcérou. Myslíte si, že mám taký príjem ako vy v prepočte na jedného človeka?“

   Pozrel na mňa prekvapený a povedal: „No to asi nie.“

   „A napriek tomu si nesťažujem.“ Odpovedal som.

   Otázka je, kedy je človek bohatý. Bohatý je vtedy, keď má dosť.

   Ďaľšia otázka je prečo majú niektorí nedostatok. Staré príslovie hovorí, že ten kto miluje olej a víno nezbohatne. Inak povedané, ten kto neprepije má a ten, kto míňa na zbytočný luxus, tomu peniaze utekajú prúdom. Česi majú príslovie kdo šetři má za tři. V Anglicku robili prieskum, ako ľudia pociťujú nedostatok peňazí. Najväčší nedostatok podľa tohto prieskumu pociťujú ľudia, ktorých zárobok je 100 až 150 tisíc libier mesačne. Od tohto je väčšina z nás veľmi vzdialená. Napriek tomu nedostatok financií pociťujeme mnohí. Každý si vie predstaviť, že by minul viac.

   Ale vieme sa vôbec uskromniť?

   Prvýkrát som sa s týmito otázkami začal zaoberať, keď som sa stretol s Američanmi v roku 1990. Prišli na náš „zaostalý východ“ učiť angličtinu a demokraciu. Položil som im jednoduchú otázku:

  „Koľko dolárov by si musel stratiť, aby ťa to mrzelo?“ V tom čase v Amerike 3 tisíc dolárov na mesiac bol slušný zárobok. Porozmýšľali a povedali:

  „No, keby som stratil asi 5 dolárov tak by ma to už mrzelo.“

  To bolo pre nás veľmi čudné, pretože pri našich platoch asi 3 tisíc korún na mesiac by nás strata 50 korún až tak veľmi namrzela. Znamená to teda, že zrejme si peniaze vážime podstatne menej než Američania.

   Na svadobnú cestu som išiel s manželkou v roku 1992. Akurát sa spojilo Východné Nemecko so Západným. Prechádzali sme sa s domácimi po meste a naša pani hostiteľka dostala chuť na banány. Predávali ich na tej ulici ktorou sme šli na niekoľkých miestach. Popozerala, ale nekúpila. Pri ďalšom predavačovi asi o 50 metrov nižšie sa zastavila, pozrela na banány a povedala: „Idem kúpiť hore. Tam majú lacnejšie.“ Kúpila len štyri banány, pričom rozdiel v cene na kilo bol dva fenigy. Bola ochotná ísť hore kopcom 50 metrov kvôli menej než dvom fenigom. Naproti tomu, u nás môžeme si kúpiť rožky za šesť centov alebo za osem. Často kúpime drahšie rožky len preto, lebo sú napríklad bližšie a nechce sa nám ísť ďalej. Jednoducho je nám to jedno.

 Po chvíľke precvičovania matematiky a násobilky som jednoduchými prepočtami na príklade rožkov a podobných záležitosti dospel k presvedčeniu, že vôbec nie je problém ušetriť v jednej domácnosti 100 eur na jedného človeka ak si dáme pozor na výdavky a nebudeme kupovať prvé, čo nám príde pod ruku, ale zvážime, či sa ten istý alebo porovnateľný tovar nedá kúpiť o čosi lacnejšie.

   Úspora sto eur na človeka za rok nie je až taká veľká, ale pri päť člennej domácnosti je to 500 eur a s tými sa už čosi urobiť dá. To v mnohých prípadoch je celomesačný rodinný príjem. A poďme počítať ďalej. Pri 5 miliónoch ľudí, z ktorých každý ušetrí ročne 100 eur, dostaneme 500 miliónov ušetrených eur na rok v rámci krajiny. To už začína byť celkom slušná suma. Keď by sme takto šetrili trvale aspoň 10 rokov, znamenalo by to úsporu 5 miliárd eur. Ak takéto úspory zhrnieme za obdobie 70 rokov, čo je približne čas od Druhej svetovej vojny, dostaneme celkom zaujímavé číslo- 35 miliárd eur.

   A teraz si predstavte, že by sme tie peniaze mali v krajine. Ono, každý ušetrený peniaz sa nakoniec minie, ale ak šetríme, peniaze nevyhodíme na hlúposti. Podobným spôsobom, keď si Nemci dávali pozor na svoje peniaze po Druhej svetovej vojne a minuli ich doma, tak to náramne pomohlo celej ich ekonomike.

   Predstavte si, že by sme mali teraz v krajine naraz 35 miliárd eur. To sú úspory, ktoré by sme mali usporené takýmto spôsobom od Druhej svetovej vojny. Určite by to bola významná injekcia v národnom hospodárstve. Otázka je na nás, či si vážime vlastnú menu, vlastné peniaze a vlastnú výplatu alebo si nevážime. Tí Američania a Nemci, s ktorými som sa rozprával v roku 1990 respektíve v roku 1992, len krútili hlavou nad tým, aký vzťah máme k peniazom.

   My sme argumentovali: „Máte predsa silnú menu, a tak sa vám oplatí vážiť si ju, ale čo naše koruny?“

   Ich argument bol: „ To je jedno akú máte menu, ale je vaša. Bude mať hodnotu takú akú jej dáte.“

   Postupom času im dávam za pravdu. Vidím, že by sme mali zodpovednejšie pristupovať k tomu, kde, ako a na čo míňame svoje zárobky.

   Všetci hovoria o investoroch, diaľniciach pre nich, o stimuloch ktoré dostanú. Nikto nehovorí o tom, že tie peniaze, ktoré u nás zarobia, zväčša za otrockú prácu za pásom – vyvezú k sebe domov. Nemám nič proti investorom, no existuje aj iný spôsob, vyskúšaný po druhej svetovej vojne na západe a v Japonsku.

   Existuje jednoduché riešenie. Napríklad VUC má na to, aby peniaze, ktoré dnes dostávajú „trasparentne“ vybrané firmy straníckych sponzorov a priateľov, zväčša na nezmyselné a predražené projekty, alebo na prácu napríklad za nekvalitné opravené cesty, za peniaze ktoré sa rozhadzujú na nezmyselné granty podľa toho, koľko voličov prinesú…

   V Prešovskom kraji je možné pre-rozdeliť 250 000 na volebné obdobie a obec. Tieto peniaze, ak to bude robiť nezávislý župan (nezávislý od straníckych štruktúr hocakej farby), dokáže zamestnať a hlavne udržať v regióne tisíce ľudí.

   Dali sme si prácu, stretli sa so starostami, ľuďmi na úradoch, našli reálny a hlavne už vyskúšaný v malom spôsob, ako to realizovať vo veľkom a prepočítali všetky možnosti – počty obcí v kraji… Už v krátkom období sa takýmto spôsobom dá zamestnať 6000 ľudí a čo je najvážnejšie – ľudí bez vzdelania. K tomu ďalší riadiaci a THP pracovníci. Prepočty nám ukázali, že za volebné obdobie je možné zamestnať ešte väčší počet ľudí, ktorí udržia peniaze v regióne, nemusia za prácou cestovať a odlučovať sa od svojej rodiny, skrášlia ho, revitalizujú tie najznečistenejšie oblasti…

  Ale to by muselo viacej ľudí začať rozmýšľať ako tí západniari zo začiatku môjho blogu, chcieť niečo zmeniť, 4.novembra vstať a ísť voliť. Ja budem voliť nestraníkov.