Pavol Gašper

 Stačí postáť na stanici v Poprade a sledovať vlaky na Prahu a Bratislavu. Hlavne v lete sa dá všimnúť jeden jav. Pomedzi turistov sa motkajú staršie pani s kuframi.       

 Priateľ taxikár ich odváža domov a vždy začína otázkou:

„Idete si domov oddýchnuť?“ a väčšinou trafí a pokračuje: „Tak ako vnúčatá?“

   Tieto otázky dáva s takou istotou, pretože sa to opakuje denne a už poriadne dlhú dobu.

   Naše babky sa stali nútene cestovateľkami. Po revolúcii jazdili dobrovoľne do Lúrd a Ríma s celým roľníckym družstvom, teraz samé za svojimi vnúčatami po celej Európe – Blava, Praha, Sheffield, Viedeň, Dublin,… , ale aj zámorie: Dallas, Otawa…

   Oni najlepšie vedia, keď počujú v médiách ako je úspešná vláda, lebo nezamestnanosť klesá… Oni vedia, že klesá práve vďaka emigrácii mládeže a odchodu celých rodín. Väčšinou nenávratne. Ak by tu bol raj, ako to tvrdia, keď úroveň všetkého neuveriteľné rastie – nikto by predsa neodchádzal…

   Priateľ taxikár zažil rekord keď viezol pani, ktorá vychovala 8 deti. Na Spiši s ňou žije jeden syn. Všetci ostatní sú preč a ona celé leto lietala po celej Európe, kde ju bola potreba…

„Nie, žeby odišli za prácou, oni sa už nevrátia,“ lamentovala.

   A vlastne aj ten priateľ taxikár je tu dočasne. Vrátil sa po rokoch na rodnú hrudu, ale rodina zostala von, nechcú sa vrátiť, tak momentálne hľadá riešenia ako odísť… a že je ich medzi kolegami s podobným príbehom viac…

   Idú ďalšie voľby. Väčšina z nás ich ignoruje. Myslíme si, že sa to už aj tak nedá zmeniť. Ale, my tento dnešný stav takto len podporíme, pretože pri malej účasti vyhrajú zase stranícke štruktúry, už všetci vieme, že je jedno akej farby… Ja som sa už dávno rozhodol. S mojimi skúsenosťami so stranami, som nestraník a takých aj volím.