Poznáte ten pocit, keď jednoducho idete a neviete sa zbaviť dojmu, že niekto na vás pozerá, niekto vás sleduje. Po chvíli som pochopil, že je to tak a dotyčný ma sledoval spomedzi regálov, pozeral na mňa asi zo vzdialenosti desiatich metrov. Po chvíľke sa nám stretli oči. Vedel som, že ho nepoznám, preto som sa ďalej venoval nákupu a išiel som svojou cestou. Po chvíli som opäť zbadal, že aj on popri svojom nákupe neustále pozerá na mňa.
V jednej chvíli sme prišli k sebe celkom blízko. „Dobrý deň,“ pozdravil som sa mu, „ako sa vám darí?“
Keďže som nepoznal toho človeka, myslel som si, či niečo nepotrebuje alebo či sa mu nezdám nejaký známy.
„Poznám vás z televízie a z novín, ale teraz vás vidím naživo. Chcel som vás stretnúť. Čo to tam robíte na tom meste?“ odpovedal výčitkou.
Dali sme sa do rozhovoru. Mal svoje jasné a presné predstavy, ako treba riadiť mesto. Samozrejme každý má tie svoje, tak som sa pokúšal mu vysvetliť, čo všetko je potrebné urobiť, aby sme boli v meste šťastní a spokojní.
On pokojne na mňa pozeral, pokyvoval hlavou, a keď som skončil, pousmial sa a povedal:
„Stačí len jedno, aby sme boli ľuďmi.“
Na toto stretnutie som si spomenul, keď som sedel s bývalým starostom, ktorý v svojom mestečku na východe Slovenska starostoval 20 rokov a teraz je už len štátny zamestnanec. Má možnosť sledovať mestský parlament v krajskom meste a zhodnotil to takto:
„Dnes je mesto už len korisť…“
Žijem v najchudobnejšom kraji na východe Slovenska ktorý sa vyľudňuje a pri tom máme všetko aby nikto neodchádzal: máme šikovných ľudí, máme dostatok práce aj pre tých, ktorí odišli, úžasnú prírodu, pamiatky a predsa…
A stačí tak málo, aby sme boli len ľuďmi, nedali sa manipulovať straníckymi štruktúrami odniekiaľ z Bratislavy, ktorí ani netušia ako sa žije v Snine, lebo netušia, kde tá Snina je. Stačí, keď zopár „vyvoleným“ dajú z podielu a robia náš kraj chudobnejší a chudobnejší. Aby si to udržať, je dobré tých čo im slúžia a aj volia postrašia a máme výsledok – ostatní to vzdávajú, tu nedokážu žiť a odchádzajú.
Média (ktoré niekomu patria) nás tlačia, aby sme neustále vyberali momentálne menšie zlo, pretože musíme, LEBO…
Tlačia v prospech niekoho, kto ani nevie ako riešiť to čo sa deje, neponúka nejaký zmysluplný program, ktorý je plný populistických hesiel…
A vlastne ani nemusí – pretože za sebou má „staré štruktúry“ a tie mu ani niečo nedovolia riešiť. Už dávno je všetko nastavené. Nikto nerieši AKO zachrániť kraj, len ako odsunúť protivníka, LEBO…
Ako nezávislý mám skúsenosti z komunálnej politiky, je jedno aký čestný chce byť miestny stranícky politik na začiatku – mašinéria ho zmelie a vypľuje. Moja skúsenosť hovorí za všetko.
A stačí tak málo, aby sme boli ľuďmi.