Pavol Gašper

Mám osobné skúsenosti z rozhovorov v Holandsku a Škandinávii, že keď sa ľudia v politických funkciách správajú korupčne, sú odmenení doživotným ignorovaním ako verejní činiteľa. Ak sa odhalí korupčné správanie, politik okamžite odstúpi z politiky a jeho politická strana ho niekde zašije alebo aj okamžite vyradí z politického života. Nie je to otázka zrelosti demokracie, je to otázka toho, že verejnosť netoleruje korupciu.

   Ak by takýto človek zostával vo verejnej funkcii naďalej, nikto by viac s ním nekomunikoval ani v súkromnom a pracovnom živote a dali by mu to všetci riadne pocítiť. A ak by sa politická strana nedištancovala od takého človeka, odpísala by sama seba. Nie je to v politikoch, ale v ľuďoch, ktorí tolerujú ich prešľapy alebo na ne nereagujú.

   Ako je to u nás? Ako je možné, že toto nefunguje?

 Typickí Slováci, pofrfleme si krčmovým alebo kuchynským spôsobom, ale účasť pri voľbách hovorí o tom, že nám to je jedno alebo máme strach. Máme to vštepené ešte od komunistov? Je to strach zasiaty ešte v tej „ich dobe“?

„Kto bude kontrolovať podpisové hárky?“ znela otázka

„Neviem. Myslím, že volebná komisia v krajskom meste.“

„Aha, aha, to je dosť nebezpečné. Mohol by som prísť o prácu. Radšej vám to nepodpíšem.“

  S takýmito obavami som sa stretol viackrát. Nebolo to pre mňa nič nové. Zažil som to už pred komunálnymi voľbami, keď som zbieral podpisy ako nezávislý kandidát. Vtedy sa mi viacerí ľudia báli podpísať petičné hárky kvôli tomu, lebo sa báli možných následkov. Reálne sa báli sa o svoju prácu, o svoje podnikanie, o športový klub, seniorský klub alebo svoje ďalšie záujmy. Vtedy ma to prekvapilo, ale teraz som bol na to pripravený. Nečakal som, že rozsah a intenzita tohto strachu je až taká veľká.

  Možno si poviete, že je to neopodstatnený strach, ale poznám viacerých ľudí, ktorí boli zamestnaní v inštitúciách alebo podnikoch zriadených Vyššími územnými celkami a prišli o svoju prácu pravdepodobne len preto, lebo robili výberové konanie čestným a transparentným spôsobom a nie tak, aby víťazom bola odporúčaná firma od tých zhora.

  A tak v skutočnosti niekoľko percent obyvateľov, ktorí koordinovane idú voliť vládnucu stranu len preto, aby neprišli o nejaké výhody alebo svoju prácu, zvolia nám našu budúcnosť.

   Pri mojich cestách veľkým povzbudením pre mňa bolo stretnúť človeka, ktorý povedal: „Viem, že prídem o prácu, už to čakám, ale idem kandidovať, lebo viem, že niečo treba zmeniť. Keď budeme všetci ticho, určite sa nič nepohne.“

   Vidím, že statočných ľudí, ktorí dvíhajú hlavu a sú ochotní riskovať aj svoje zamestnanie pribúda. Držím im palce a spolu s nimi chcem, aby sme zmenili kvalitu života v našom kraji aj v našej krajine. Sám ako nestraník mám skúsenosti so straníckymi štruktúrami v komunálnej politike a nevidím medzi nimi rozdiel. Komunisti boli len odvar, dnes to tieto strany povýšili na umenie…

   Ako mi povedal jeden bývalý starosta, bol vo funkcii vyše 20 rokov:

  „Dnes je šialená doba, už nejde o ľudí, o obce, mestské a obecné parlamenty sa zmenili na korisť…“